Výhľad bol prekrásny, vzduch čistučký, slniečko na dosah.
Až pokým neprišiel dážď, nezmenil sa na krupy a vietor ma nezhodil dole.
A v tom mi to došlo:
Hora na ktorej som býval, láskou mojou bola.
Výhľadom krásnym si ma s ľahkosťou pripútala.
Vzduch čistý, voľnosť mi ponúkal,
avšak zároveň sa mi z chuti vysmieval.
Však som stál na úpätí hory a len sa tak modlieval.
Klamlivé i slnko, ktorého som sa dotýkal.
Láska však veľká bola a hora strachom začala sa triasť.
V bolesť cit sa premenil a slnko prestávalo hriať.
Dážď skrýval moje slzy, takže plakať som nemohol.
Srdce už viac nepocíti, ako ho žiaľ premohol.
Sú z neho dve polovičky, tomu zabrániť som nemohol.
Zhodila ma láska dole, z hory mojej láskavej.
Zradila ma, nepochopím, koniec mojej jedinej.
Viac chápať už nemusím, pretože týmto sa skončilo,
čoho som si v srdci cenil.
Sklamal som sa v niekom, komu som tak veril.
Zbohom dávam osobe, ktorú som tak ĽÚBIL :´( ..
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
