Koľko kvapiek padne keď prší dážď,
koľko nitiek spája celý plášť.
Koľko sekúnd trvá krátka chvíľa,
či ako premeniť sa na motýľa.
Koľko snov odsnívam kým sa zobudím
a či ťa vôbec ešte uvidím.
Túžim vedieť, či sa môžem dotknúť tvojich pier,
či pozerať sa do tvojich očí len.
Či pobozkáš ma, keď poviem, že rád ťa mám,
či objímeš ma, keď budem celkom sám.
Zaspávam a sen sa mi sníva.
O noci keď bola tuhá zima.
Keď biely plášť schoval cestu,
a svetlo lámp blížilo sa k miestu:
Kde stál som pred tebou, keď boli sme tam sami,
zbavený myšlienok, skutkov, proste celkom nahí.
Pohľadom do tvojich očí hnedých
a spojením rúk navždy smelých,
toď záchrana duší osamelých.
Dotýkať sa ťa perami a už nikdy neprestať,
nevnímať, nemyslieť, nechať sa unášať.
srdiečko otvoriť a ten sen dosnívať.
V tom odchádzaš, ale musíš sa vrátiť.
Bozk si mi nechala a nesmieš ho stratiť.
Však tvojím bol, ja chcem ti ho strážiť.
Trošku sa však bojím, že ho náhle stratím,
keď znova sa stretneme, tak s láskou ti ho vrátim. . . .
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
